Patrilo by sa dať si nejaké tie predsavzatia keď je už ten nový rok:
Všimol som si, že niektorí ľudia majú obrovský problém sa kvalifikovane rozhodnúť. Pod kvalifikovaným rozhodnutím si predstavujem také rozhodnutie, ku ktorému sa človek dostane na základe svojich najlepších vedomostí a schopností.
Človek, ktorý má s týmto problémy sa zasekne a jednoducho je paralyzovaný. Mám tézu, že to môže byť spôsobené chybami vo výchove. Konkrétne v tých rodinách kde rodičia sa snažia určovať príliš detailne život svojho dieťaťa. Robiť zaňho rozhodnutia, lebo si myslia, že oni to vedia lepšie. Nepochybne vedia, pripravia ho však o skúsenosť robiť rozhodnutia a poučiť sa z vlastných chýb.
Takýto človek má potom problémy robiť aj pomerne jednoduché rozhodnutia, je nerozhodný, radšej sa problémom vyhýba ako by ich riešil. To vyplýva hlavne z toho, že úspešné riešenie problémov je z veľkej časti podmienené rozhodovaním.
Dá sa to však riešiť aj keď je to problém psychického rázu a takéto veci sa hoja dlhšie ako fyzické rany. Hlavná je asi trpezlivosť a snaha postaviť sa tomu čelom.
Konečne bývam v Bratislave. Už bolo na čase. Takto sa moja doba cestovania skráti na polovicu a za krátky čas padne na tretinu. Veru 6 hodín denne na cestách nie je nič moc. Veľmi ma to vyčerpávalo. Som zvyknutý na to, že po celodennom strese si užijem aspoň pár hodín domácej pohody. Ale takto sa nedalo. Ráno som sa zobúdzal zúfalo nevyspatý. Potrebujem totiž 8 hodín. Ja viem, že ostatní potrebujú menej, ale ja nie som ostatní. Úplne najlepšie je keď sa môžem vyspať koľko potrebujem a nebudia ma žiadne budíky.
Ubytko som našiel super, v starom meste, tak mám blízko aj robotu keď skončí projekt aj stanicu keď potrebujem ísť domov. Robota je zatiaľ hardcore, ale tak je to výzva a pokúsim sa to zvládnuť. Mrzí ma, že tu v Bratislave takmer nikoho nepoznám a teda spoločenský život = 0, ale tak hádam aj to sa časom zmení.
Ďalšia vec je, že druhý mesiac v práci a stále v mínuse. Tento mesiac sa to už hádam prehodí do plusu, lebo mám náklady a nemám to z čoho pokryť.
V našej rodine, inak dosť postihnutej vládou komančov, nám od mala vtĺkali, že si treba spraviť výšku lebo inak si v tejto degenerovanej spoločnosti akýsi podčlovek. Dôvody prečo je tomu tak si nechám na nejaký ďalší článok.
Aj preto ako malý chlapec keď som sa naučil rátať na prstoch som si vyrátal kedy by som ju v optimálnom prípade mal skončiť. Vyšiel mi rok 2010, medzitým sa všeličo možné udiala a preto sa to posunulo o rok. Veci, ktoré si naplánujete ako šesťročný sa nie vždy splnia tak ako ste si predstavovali.
Pamätám si, že som chcel byť všeličím možným, ale nejakú konkrétnu pevnú predstavu alebo cieľ som nemal nikdy. Boli to skôr koníčky, z ktorých sa mi skôr či neskôr podarilo vytriezvieť. Nemal som vzor ako ostatné deti, lebo môj otec bol magor. Ďalší dvaja muži v našej rodine, ku ktorým som mohol vzhliadať boli dedko a brat. Dedko bol v tom čase už na dôchodku, a teda jediné o čom rozprával bolo jeho prvé "zamestnanie" a síce vojna. Rozprávania boli fascinujúce, ale takéto udalosti a skúsenosti človeka veľmi poznačia a inštinktívne som sa tomu stránil. Ďalší, brat, bol zas príliš mladý na to aby pracoval, chodil ešte do školy takže ani z tejto strany som nemohol očakávať vzor. Možno aj preto som si nevytvoril počas základnej školy nejakú pevnejšiu predstavu a išiel som na gympel.
Spomínam si ako som v deviataku na slohu ešte s p. učiteľkou Klčovou na tému Čím chcem byť napísal niečo v zmysle, že buď právnikom alebo lekárom. Po pravde, asi som len trepol niečo čo mi pripadalo dôležito - pomáhať ľuďom a zachraňovať životy. Ach, taký deviatak sa chce cítiť dôležito :)
Potom som sa nejako dostal k počítačom a vydupal som si jeden aj pre seba. Bolo to úžasné a úplne ma to pohltilo. Stával som sa čoraz viac uzavretým do seba. Trávil som pri ňom čoraz viac času a rodine to začalo liezť na nervy - celkom oprávnene. Raz keď mi brat vykričal, že keď budem stále sedieť pri počítači tak zo mňa nikdy nič nebude som dostal ten správny impulz a za toto mu ďakujem.
Tu niekde sa stalo to, že som začal dospievať, a teda som začal rozmýšľať o svojej budúcnosti. Zmaturovať, prejsť vysokou školou, nájsť si prácu a postaviť sa na vlastné nohy. Tento proces pravdepodobne pokračuje dodnes.
Videl som film Limitless. Jeden kamarát (áno teba myslím :) povedal, že by takú drogu bral všetkými desiatimi.
Prečo chceme byť perfektní? Je jedno ako veľmi sa budeme snažiť a aké blbosti brať, perfektní nebudeme nikdy. Človek je chybový od návrhu a asi to bol zámer. Treba sa s tým zmieriť, čím skôr, tým lepšie. Aj tak tie najlepšie vlastnosti, ktorými človek disponuje nevychádzajú z toho, že je dokonalejší ako ostatné stvorenia, pff.
Je to parafráza na krásny film. Nie tak krásny ako ty, ale stále pekný. Vraví sa, že sú oblokom, ktorým sa dá vidieť do duše. Ak je to pravda, tak tvoja duša musí byť nádherná.
Brzdi, kým je čas, lebo inak sa môžeš zraniť, hovorí hlas v mojom vnútri. Napriek tomu zrýchľujem. Musím túto energiu premeniť na tvorivú. Bude mojou múzou, zmyslom, štartom, cieľom. Prvotná príčina. Štart bol včera.
