V našej rodine, inak dosť postihnutej vládou komančov, nám od mala vtĺkali, že si treba spraviť výšku lebo inak si v tejto degenerovanej spoločnosti akýsi podčlovek. Dôvody prečo je tomu tak si nechám na nejaký ďalší článok.
Aj preto ako malý chlapec keď som sa naučil rátať na prstoch som si vyrátal kedy by som ju v optimálnom prípade mal skončiť. Vyšiel mi rok 2010, medzitým sa všeličo možné udiala a preto sa to posunulo o rok. Veci, ktoré si naplánujete ako šesťročný sa nie vždy splnia tak ako ste si predstavovali.
Pamätám si, že som chcel byť všeličím možným, ale nejakú konkrétnu pevnú predstavu alebo cieľ som nemal nikdy. Boli to skôr koníčky, z ktorých sa mi skôr či neskôr podarilo vytriezvieť. Nemal som vzor ako ostatné deti, lebo môj otec bol magor. Ďalší dvaja muži v našej rodine, ku ktorým som mohol vzhliadať boli dedko a brat. Dedko bol v tom čase už na dôchodku, a teda jediné o čom rozprával bolo jeho prvé "zamestnanie" a síce vojna. Rozprávania boli fascinujúce, ale takéto udalosti a skúsenosti človeka veľmi poznačia a inštinktívne som sa tomu stránil. Ďalší, brat, bol zas príliš mladý na to aby pracoval, chodil ešte do školy takže ani z tejto strany som nemohol očakávať vzor. Možno aj preto som si nevytvoril počas základnej školy nejakú pevnejšiu predstavu a išiel som na gympel.
Spomínam si ako som v deviataku na slohu ešte s p. učiteľkou Klčovou na tému Čím chcem byť napísal niečo v zmysle, že buď právnikom alebo lekárom. Po pravde, asi som len trepol niečo čo mi pripadalo dôležito - pomáhať ľuďom a zachraňovať životy. Ach, taký deviatak sa chce cítiť dôležito :)
Potom som sa nejako dostal k počítačom a vydupal som si jeden aj pre seba. Bolo to úžasné a úplne ma to pohltilo. Stával som sa čoraz viac uzavretým do seba. Trávil som pri ňom čoraz viac času a rodine to začalo liezť na nervy - celkom oprávnene. Raz keď mi brat vykričal, že keď budem stále sedieť pri počítači tak zo mňa nikdy nič nebude som dostal ten správny impulz a za toto mu ďakujem.
Tu niekde sa stalo to, že som začal dospievať, a teda som začal rozmýšľať o svojej budúcnosti. Zmaturovať, prejsť vysokou školou, nájsť si prácu a postaviť sa na vlastné nohy. Tento proces pravdepodobne pokračuje dodnes.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára